Dvakrát denne som dostávala injekcie, ktoré to všetko mali urýchliť. Nedialo sa však nič. ,Ten drobček je tvrdohlavejší ako ja. Po kom len bude? ´
Pôrodníci sa rozdelili na dva tímy. Tí mladší by boli najradšej, keby som rodila hoc´ aj hneď. Starší svorne tvrdili, že všetko má svoj čas.
,Iste. Len si to skúste, existovať s takýmto bruchom. Pomaly si nedovidím na prsty na nohách a na wc-ku by som si už pomaly mohla aj ustlať.´
Pozerala som cez okno ošarpanej budovy, ktorá akoby sa každou minútou chcela rozsypať. Bola sobota popoludní a okrem ľudí, čo prichádzali na návštevu, nebolo v uliciach nikoho. Vonku bolo chladno a šedo. Prichádzala zima.
Pristúpil ku mne pôrodník z tímu juniorov a uštipačne sa ma opýtal:
„Čo dávajú?“
Pozrela som na neho znechutene, pretože po týždni takýchto poznámok a ničnediania sa, som už aj jeho začala mať plné zuby.
„Vždy ten istý seriál – Vymreté mesto,“ ozvala som sa.
„Ako sa cítite?“ pokračoval v spovedi. „Bolesti sa ešte nedostavili? Necítite nič ani v nohách?“
Vždy som si myslela, že mám niečo cítiť v bruchu alebo drieku. Zrejme dúfal, že mi pomôže klystír, ktorý som absolvovala pred dvomi dňami na podnet tímu juniorov. Fakt chceli, aby som rodila už aj. Pripadalo mi to, ako keby uzavreli stávku s tímom seniorov. Dokonca ma dali vyholiť. Pripravená na pôrod? Vždy pripravená! Sú to magori.
„Nie, nemám žiadne bolesti,“ odvetila som, „ale predsa len v lýtkach čosi cítim.“
Pôrodník sa usmial a odchádzajúc povedal:
„Už sa to blíži.“
,Dúfam, že sa nemýliš, chlapče,´ povzdychla som si.
Opäť som musela na wc-ko. Ja si tam už vážne vezmem aj vankúš a ostanem tam. Vzala som si však len veci do sprchy, lebo som chcela zmyť zo seba nervozitu a nedočkavosť. Chodila som sa sprchovať na oddelenie gynekológie, pretože sprchy na našom oddelení boli v katastrofálnom stave. Radiátory zdobila hrdza, dlaždice boli viac než obité a z vodovodného potrubia vychádzali čudné zvuky, vhodné do hororovej scény. Viac stresu mi už nechýbalo.
Keď som sa vracala do izby, zastavil ma ešte pôrodník z tímu seniorov.
„Ak do zajtra neporodíte, tak s tým už niečo urobíme, dobre?“
,To nemyslí vážne?! Potrebuje k tomu môj súhlas? Veď on je ten študovaný a ja tá, na ktorej má svoje vedomosti a skúsenosti praktizovať. No, kamoško, pri tebe ja rodiť odmietam.
„Bola by som rada, keby sa už niečo so mnou dialo,“ povedala som a obaja sme opustili chodbu.
Uložila som sa do postele a uprela zrak na strop. V hlave mi hučalo ako keď sa skončí v telke vysielanie a nastane boj bielych proti čiernym. Snažila som sa zaspať, ale tok myšlienok ma udržiaval v bdelom stave. Okolo desiatej večer som zacítila jemnú bolesť v krížoch.
,1 : 0 pre tím juniorov,´ povedala som si. Ešte aj ten drobček si rozmyslel, pri kom chce prísť na svet. Začalo ma napĺňať vzrušenie z toho, čo bude nesledovať.
Do polnoci som len ležala a sústredila svoju pozornosť na to, ako sa zvyšuje intenzita bolesti. Začala som sledovať čas a intervaly medzi kontrakciami. Prichádzali po 25-tich minútach. To by som si ešte mohla aj zdriemnuť.
Po polnoci som už odmietala ležať ďalej. Ak nejako môžem pomôcť drobčekovi na svet, tak je načase, aby som sa rozhýbala. Najprv som sa potichučky prechádzala po izbe a neskôr som vyšla na chodbu. Všade bolo ticho a svietilo len tlmené svetlo. Bolesti začali byť intenzívnejšie a intervaly medzi nimi sa skracovali. Spravila som pár cvikov, aby sa mi uľavilo a vybavovala si všetko, čo som čítala o troch pôrodných dobách. Vždy som veľa čítala a teóriu som mala v malíčku. Už to len presadiť v praxi.
Mohlo byť okolo piatej nadránom, keď sa objavil pôrodník z tímu juniorov. Našťastie.
„Ako?“ znela stručná otázka.
„Boľavo, ale dá sa. Snažím sa to rozchodiť,“ odpovedala som.
„Aké sú intervaly?“
Pozrela som opäť na hodinky:
„Pätnásťminútové.“
„V poriadku. Už to dlho nepotrvá. Boli ste už za sestrou?“
„Nechcela som ju budiť, videla som, že spí.“
Pozrel sa na mňa a možno si pomyslel, že mi z tých kontrakcií zašibáva. Nadýchol sa a povedal:
„Choďte za ňou. Urobí vám ozvy. Nech vieme, na čom ste.“
Vošla som do izby sestier. Šípová Ruženka sa práve zobudila. Bola to veľmi príjemná sestra a ja som bola rada, že má službu práve ona. Oznámila som jej intervaly kontrakcií a išli sme na ošetrovňu. Napojila ma na stroj. Mala som čo robiť, aby som poležiačky dokázala predýchať kontrakcie. Stupňovali sa dosť intenzívne.
Sestra ma zaviedla do čakacej miestnosti a nechala napospas asi 100-kilovej sestre, ktorá sa ozvala hromovým hlasom:
„Ak budete cítiť tlak na konečník, ako pri stolici, zavolajte ma. Idem si dopiť kávu.“
Vypúlila som na ňu oči. To nemyslí vážne?
„A... máte tej kávy ešte veľa?“ opýtala som sa s malou dušičkou.
„Nie,“ odvrkla.
„Ale...,“ kým som sa spamätala, bola preč. „...ja tie tlaky už mám,“ povedala som si skôr pre seba.
Našťastie sa objavil pôrodník s tímu juniorov a ja som sa hádam prvýkrát úprimne tešila, že ho vidím. Prešli sme do pôrodnej sály. Ledva som sa vyštverala na pôrodný stôl. Všetko už bolo pripravené. Do žily mi zablúdila ihla.
„Avajs,“ vyšlo zo mňa, ale zároveň sa mi aj uľavilo. Teda dovtedy, kým som nezbadala „kávovú“ sestru. Prišla, aby mi pomohla pri tlačení a ja som dúfala, že to prežijem.
Dostavila sa nová kontrakcia a ja som zatlačila. Položila lakeť na moje brucho a pomáhala mi. Na chvíľu sme prestali a čakali na ďalšiu kontrakciu. V hlave som mala taký tlak, že som už nevnímala nič, necítila som ani nástrih. Iba som automaticky pri každej kontrakcii zatlačila. Našťastie ich bolo už len pár a potom...
...zaplavilo ma krásne teplo a s ním odišla všetka bolesť i tlak.
„Máte dievčatko,“ povedal pôrodník-junior. Podržal ju tak, aby som ju videla a mohla sa dotknúť jej malej hebkej rúčky. Usmiala som sa a unavená položila hlavu. Ozval sa plač a mne sa skotúľala po líci slza šťastia a radosti.
Všetko to čakanie, všetka tá bolesť a obavy stáli za tento okamih a všetky ostatné, čo budú nasledovať.
Vitaj na svete, drobček! Vitaj, Erika!