Chlapci z justičnej ma usmernili a poprosili, aby som si vypla telefón. Ten som však vypla ešte cestou na súd. Po hlbokom nádychu som sa vybrala dlhou chladnou chodbou. Vonku bolo príjemne až horúco, no tu som mala pocit, že prechádzam mraziacim boxom. Ani by som sa nečudovala, keby sa nadomnou začali vznášať kusy bravčového, či hovädzieho.
Nič také sa ale nestalo. Na konci chodby stáli nejakí ľudia a na lavičke sedel môj „odporca“. Hlavu mal sklonenú a vlasy mu padali do tváre. Ruky mal zopnuté, ako keby sa modlil. Tomu som však neverila. Nikdy to nerobil, a keby aj, odvolanie žiadosti by si nevymodlil. Takej sily niet.
V pracovnom odeve vzbudzoval dojem starostlivého pracujúceho muža, ktorý nerozumie, čo sa deje. Prečo ho žena, ktorá ho kedysi milovala – aj keď podľa posledných tvrdení asi nie a klamala celých desať rokov – opúšťa.
Prešla som okolo neho a sadla si obďaleč na lavičku. Do pojednávania chýbalo 15 minút. Čas sa vliekol a nechal v našich hlavách kolovať more myšlienok. Nedokázal obsedieť. Postavil sa a začal sa prechádzať. Prítomnosť nervozity bolo nielen vidieť ale aj cítiť.
Na chodbe sa zrazu zjavila žena a on sa pohol smerom k nej. Poznala som ju z mesta, bola to známa anorektička, ale netušila som, že je právnička. Jeho právnička.
,Fajn. Takže ja idem do boja sama za seba o on má posily. No, más čo robiť dievča.´
Dúfala som, že aspoň pani zo sociálky nezmenila svoj pohľad na vec a bude mi akou-takou oporou. Pohľad na vec síce nezmenila, ale ani sa na pojednávanie nedostavila. Pre nemoc. Miesto nej prišla krivkajúca, okuliarnatá staršia pani, ktorá dostala za úlohu hájiť záujmy detí. Skvelé. Ibaže s ňou som nemala tú česť prebrať môj problém a bola tam fakt len do počtu.
Otvorili sa dvere na pojednávacej miestnosti a zazneli naše mená. Bola som stuhnutá z tej zimy, aj z toho, čo bude nasledovať.
Sudca mohol mať tak okolo štyridsať a ubezpečovali ma, že je to fajn chlapík a nebudú problémy. Dúfala som.
Usadili sme sa. Ja po sudcovej pravici s pani hájacou záujmy detí a oproti nám „odporca“ so svojim anjelom strážnym. Sudca nás vyzval o predloženie občianskych preukazov a diktoval zapisovateľke údaje z nich. Prsty jej rýchlo behali po klávesnici a s naučenou presnosťou všetko zaznamenávala. Dobrý flek, pomyslela som si, ale nemenila by som. Moja práca ma bavila a priamy kontakt so zákazníkmi bol pre mňa veľmi dôležitý...
Z myšlienok ma vytrhol sudcov hlas. Chcel vedieť dôvod, prečo sa chcem dať rozviesť. Neveril vlastným očiam, alebo si nestihol prečítať môj návrh? Trápila som sa s ním dosť dlho, kým som ho sfackala do formy, ktorá ležala pred ním.
Zopakovala som teda dôvody a aj to, že trvám na svojom rozhodnutí.
Po mojom výkone sa obrátil na „odporcu“ s otázkou, či súhlasí s rozvodom. Neviem, či nestihol, alebo nebol schopný odpovedať, ale slova sa ujala pani anorektička. Samozrejme, že s rozvodom nesúhlasia (nesúhlasia... ide o ich manželstvo, či naše?), sú tu predsa deti a na „odporcu“ sú veľmi naviazané. Je to len kríza, ktorú treba prekonať. No a je tu údajne niekto, koho som si našla cez internet.
Neverila som vlastným ušiam, čo všetko je človek schopný v stave zúfalstva naklamať za päť minút. Odrecitovala to, čo mala pred sebou na papieri a ja som len žasla. Už mi bolo jedno aj to, že idem zamrznúť. Hučalo mi v hlave a snažila som sa zachovať si chladnú hlavu. Napriek tomu chladu to bolo dosť ťažké.
Sudca to celé okomentoval tak, že on pozná prípady, ako som ja.
Prosím? Prípady, ako som ja?
Nepopieram, že som si písala s pár ľuďmi a našla tak cestu, ako sa zbaviť tlaku. Pomáhala mi komunikácia s nimi, pretože s „odporcom“ nebola takmer žiadna ale... čo som to za prípad? Na základe čoho si to vlastne utvoril o mne mienku? Mám pocit, že si ma mýli s erotickou linkou.
Cítila som sa ako odsúdenec, ktorého vystavia na námestí a prikážu ľudom, aby ho ukameňovali. Tie slová totiž pôsobili tak.
„Odporca“ bol celý čas ticho a zjavne to už sudcu rozčuľovalo, pretože sa ho opýtal, čo by k tomu dodal on. Otvoril ústa a začal vetu. Sudca v domnienke, že si niečo konečne vypočuje, usadil sa pohodlnejšie. Zaznela však jediná veta. Nechce sa rozviesť kvôli deťom, lebo nevie, čo s nimi bude. Hm... ako fór by som to brala, ale toto je pojednávanie a nie vtipnejší vyhráva.
Čo by ako malo s nimi byť? Vychovávala som ich takmer sama, kým ich otec trávil väčšinu voľného času v práci alebo na rybačke. Fajn. Takže okrem skazenej som ešte aj nezodpovedná.
Ostávalo už len vyjadrenie pani zo sociálky, ktorá sa mi zdala duchom neprítomná. Odrecitovala staré známe, že v záujme detí odporúča odklad. Iste, v záujem detí. Minuli sa vám kamene vážení?
Omyl. Ten posledný hodil sudca. Uznesenie znie: polročné väzenie v čase. Čiže odklad alebo takzvané uzmierňovacie obdobie. Dopriala by som mu to skúsiť s človekom, s ktorým si nemá už ani čo povedať. Zarosili sa mi oči. Ten posledný hod bol maximálne presný a bolestivý. Rozdýchala som to a pozbierala si veci.
Keď som opúšťala miestnosť, ozvalo sa mi za chrbtom:
,Rozmyslite si to ešte.´
Ani som sa na sudcu nepozrela, len som ponad plece utrúsila:
,Nie je čo,´ a opustila som miestnosť.