Zrazu niečo na poličke zašuchotalo a ozval sa tichučký chichot. Kučeravá handrová bábika Dáška sa smiala na grimasách, ktoré strúhal Šaško Plaško.
„Chi-chi-chi, Plaško ty si ale smiešny. Keby si sa tak videl v zrkadle,“ pučila sa od smiechu Dáška.
„A to som sa ešte len rozcvičoval,“ povedal Plaško a vzápätí vystrúhal takú grimasu, že sa Dáška neudržala a spadla od smiechu z poličky.
„Dáška, si v poriadku?!“ stal si Plaško na kraj poličky a pozeral do hlbokej tmy.
„Dášenkááá, kde sííí?“ začal mať Plaško veľký strach.
Dášenka bola jeho dlhoročná kamarátka, na poličke mali miesto vždy vedľa seba a teraz je tu sám.
´Čo si len počnem? Mohol by som zliezť z poličky a poobzerať sa po stole... Len keby som nemal taký veľký strach´, uvažoval nahlas Šaško Plaško.
V tom do okna nakukol zlatý mesiac a osvietil tmavú izbičku. Plaško zazrel na stole čosi nehybne ležať. Pozbieral všetku odvahu a pomaličky začal zliezať s poličky. Nikdy predtým by sa neodvážil pohnúť z miesta, ktoré tak dobre poznal, ale Dášenku mal veľmi rád a bál sa o ňu. Zoskočil na stôl a pokúšal sa dostať k nehybne ležiacej Dášenke.
„Dášenka, počuješ ma?“ šepkal Plaško aby nezobudil spiacu Katku a ostatné hračky.
„Prosím ťa povedz niečo, lebo sa pominiem od strachu!“
Dášenka sa snažila odpovedať mu, no nemohla, pretože mala ústočka zalepené od medu. Padla tak nešťastne, že pristála tváričkou rovno na Katkinom nedojedenom medovom chlebíku.
„Tak tu si,“ podišiel k nej a len teraz zbadal prečo mu Dášenka nevedela odpovedať. „Ale s týmto budeme musieť počkať do rána, kým nepríde Katkina mamička. Tá ti isto ústočká očistí,“ povedal Plaško a pomohol Dáške posadiť sa. Pozerala naňho svojimi veľkými čiernymi očkami v ktorých bolo napísané ďakujem.
Potom si sadol aj on vedľa nej, aby jej nebolo smutno a zaspieval pesničku, ktorú sa naučil od Katkinej mamičky.
Spi môj poklad premilý,
aby sa ti prisnili,
krásne rozprávkové sny,
spi môj poklad jediný.
Mesiačik už nazerá do izbičky
premilo sa usmieva na detičky
stráži ich spokojný spánok
spinkaj môj malý baránok.
Ráno, keď sa Katka zobudila, zbadala na stole hračky, ktoré ešte večer sedeli na svojich miestach na poličke nad stolom.
„A vy ste sa sem ako dostali?“ rozmýšľala Katka a zobrala bábiku do ruky. „Dášenka, veď ty si celá polepená od medíku. No budeme musieť ísť za mamičkou, tá ťa dá znova do poriadku.
A ty si Šaško Plaško poď pekne sadnúť na svoje miesto. Tu pekne počkaj na svoju Dášenku. Dobre?“ odložila Plaška na poličku a Dášenku vzala so sebou.
Len čo sa na izbe zatvorili dvere, Plaško si nahlas vydýchol a tak ako mu Katka povedala, čakal na svoju najmilšiu kamarátku.
„Fuj, tak toto bola najhoršia noc v mojom živote. Odteraz budem dávať väčší pozor pri predvádzaní svojich kúskov, aby sa už nikomu nič zlé nestalo.
Šaško Plaško samozrejme nezvážnel úplne, veď to by už nebol žiadny šašo. Ani Dášenka nechcela aby sa zmenil, mala ho rada takého aký bol - úprimný a pojašený.
A Katka sa naučila, že detská izba nie je jedáleň a vždy sa pekne najedla v kuchyni pri stole.
